slide3
::::::::::: Novinky ::::::::::

Čisté i špinavé performens zároveň - článok v časopise Javisko  

22.07.2013





Záznam z vystúpenia Vranovského chodúľového divadla na Stropkovskom jarmoku z roku 2011

10.05.2013





Herci majú takmer štyri metre. Keď vyjdú do ulíc, je ich plné mesto. Článok vyšiel v týždenníku Plus 7 dní 24. augusta 2007

03.05.2013




Skáču na vysokej nohe. Ako píska režisér.

Tento článok vyšiel v Hospodárskych novinách 8.2.2008

Láska k umeniu sa v rodine divadelníka Mira Mihaľa z Vranova nad Topľou dedí vraj po meči i praslici. Miroslav, bývalý učiteľ, zdedil povolanie i lásku k divadlu po svojom otcovi Jozefovi. Ten zas po svojom starom otcovi. Nevesta Mirka je tiež zo známej divadelníckej rodiny. Žiadne čudo, že rodinné gény „postihli“ aj ich synov Mateja a Mira. Všetci spoločne tvoria úspešné Vranovské chodúľové divadlo.

 

Rarita v strednej Európe V podstate ide o rodinný podnik. Starý otec – guru rodinného teátra – vyrába nadrozmerné masky pre hercov a majstruje chodúle. Mama Mirka navrhuje a šije kostýmy, zároveň je manažérkou rodinného divadla. Miro Mihaľ píše scenáre a je nepísaným šéfom. Ich synovia Matej a Miro sú herci. Celé divadlo sa zmestí do rodinného auta s prívesom. Vranovské chodúľové divadlo je jedno z mála, ktoré sa na nedostatok financií v kultúre nesťažuje ani nevyhovára. Dokonca nežiada ani o dotácie. „Som slobodný človek, nechce sa mi byť zaviazaný divadelným mecenášom,“ tvrdí Miro. Vystúpenia jeho pouličného divadla si objednávajú mestá aj firmy – nijaké vyberanie do klobúka od náhodných okoloidúcich. Keď pred trinástimi rokmi začínali, odohrali na uliciach za pol roka aj osemdesiat predstavení. Záujem o ich vystúpenia pritom rástol. Chodúľové divadlo je totiž raritou v strednej Európe. „Zvolili sme kombináciu chodúľov s nadrozmernými maskami,“ vysvetľuje hlava rodiny, režisér, dramaturg a rozprávač v jednej osobe. „Je to náročnejšie, ale oplatilo sa.“ Vystúpiť na ulici a zaujať v súčasnej dobe pritom nie je vôbec jednoduché. Len zdedené gény na to nestačia. Rodina však riskovala a oplatilo sa. Miro sa síce na chodúle nepostaví, ale jeho synovia ako aktívni športovci boli na život na vysokých nohách predurčení. „Zamestnávať vlastných synov má výhody: nemusím im pravidelne vyplácať plat. Platím im, iba keď hrajú. Keď nehrajú, neplatím,“ smeje sa.

 

Al Capone a ostatní

 

Prvý raz vystúpilo dnes už známe divadlo v rodnom Vranove pred trinástimi rokmi. Miro si presne pamätá, že premiéru hry Šťastný deň mali 1. mája a vystúpenie sa stretlo s obrovským úspechom. Dodnes je táto hra úspešným vývozným artiklom. Išlo o emotívne divadielko s tanečnými prvkami a muzikou. Napriek náročnejšej téme zožali u vranovských divákov úspech. Stalo sa to, čo nikto nepredpokladal: chodúľové divadlo prebilo všetky reklamy, dokonca aj televízor. Štvormetrové príšery každého v meste doslova očarili. Potom sa už divadelníci venovali viac detským rozprávkam o vydajachtivej bosorke, o zbojníkovi, ktorý sa spolčil s mafiánom rangu Al Capone... Šéf divadla totiž preferuje kontakt s obecenstvom a dieťa je na to ako stvorené. Najmenší divák reaguje spontánne, posúva dej rozprávky... alebo tiež hádže do hercov kamene. Niekedy sa však deti motajú aj pod „nohami“ aktérov, radi by im nazreli pod „sukne“. Vtedy sa herci na vysokej nohe ocitnú doslova v ohrození života.

 

Na vysokej nohe

 

Naučiť sa chodiť, tancovať alebo balansovať na pol druha metra vysokých chodúľoch nie je jednoduché a chce to svoj čas. Základný výcvik môže trvať jeden aj tri mesiace. Všetko závisí od toho, ako je na tom herec po motorickej stránke. Naučiť sa dôkladne ovládať svoj pracovný nástroj však môže trvať aj rok. Krkolomným kúskom je aj navliekanie chodúľ na nohy. Niekedy sa treba vyšplhať na strechu garáže a tak vhupnúť do chodúľov, alebo postaviť sa na balkón. „Treba sa naučiť z chodúľov aj spadnúť,“ nezabudne upozorniť najmladší člen rodinného divadla Miro. Z výšky asi štyroch metrov znie jeho hlas ako z okna na druhom poschodí. Našťastie, Mirovi sa darí nespadnúť, hoci občas sa niečo podobné prihodí. „Vtedy treba ohnúť kolená a snažiť sa padnúť dopredu,“ usmieva sa. Pád dozadu by mohol byť tragický. Bratia sa učili žiť na vysokej nohe pred šiestimi rokmi. Pomáhali im pri tom rodičia. Mama z jednej strany, otec z druhej ako v časoch, keď sa učili chodiť na svojich. „Chôdzu treba skúšať dovtedy, kým sa s drevenými nohami nestotožníte a nezačnete ich považovať za vlastné,“ prízvukuje starý otec Jozef Mihaľ, ktorý chodúle pre svojich vnukov špeciálne vyrába a upravuje im ich na mieru. Dnes už bratia na drevených nohách chodia ako na vlastných. Skáču po schodoch, tancujú, ba naučili sa aj simulovať pády. Obecenstvo ich má rado. Starý otec však počas vystúpenia chodí medzi divákmi a dbá, aby deti do hercov príliš nestrkali. Herci na chodúľoch si totiž iba v zriedkavých prípadoch vidia pod nohy. Rodičia pre istotu vlastné nohy predsa poistili.

 

Rodinné tajomstvo

 

Najstarší člen rodiny Jozef Mihaľ je guru divadla. Vyrába masky a chodúle. Pri ich výrobe je dôležité výtvarné cítenie a technická zdatnosť. Našťastie, oboje vraj zdedil po starom otcovi. Keď zhotovuje masku, najskôr si urobí zopár nákresov, podľa ktorých postupuje ďalej. Najdôležitejšia pri jej výrobe je však miska. „Keď sa vyberiem do obchodu kúpiť si ju, najskôr ju vyskúšam na svojej hlave,“ usmieva sa. Predavačka si môže o ňom myslieť svoje, Jozef Mihaľ však vie, že na miske veľmi záleží. Musí dobre sedieť na hlave, aby neskoršie udržala celú konštrukciu masky. Výroba samotnej masky je rafinovaná a zostáva predmetom rodinného tajomstva. „V maske sú priezory, ktoré sú neviditeľné pre publikum, hercovi však umožňujú sledovať dianie okolo seba,“ prezradí majster Mihaľ. Niekedy je maska aj meter vysoká a váži desať kilogramov. Jozef ju vyrába desiatky hodín. Všetko na nej je z použitých materiálov: z pozinkovaného plechu, zo zvyškov látok či z gumičiek od teplákov. Nikto nepovolaný žiadnu masku z Jozefových rúk nemal na hlave. Ani jeho chodúle na nohách. Rodinné tajomstvo musí zostať zachované.

 

Rodina divadelníkov z Vranova žila päť rokov výlučne pre divadlo a z divadla. Kočovali po Slovensku, chodili na zahraničné zájazdy. A žili si pritom na vysokej nohe, hoci sa nestali milionármi. Všetci sú presvedčení, že za ich úspechom stáli dobré gény ich predkov – milovníkov divadla a umenia. Hoci dnes ich už divadlo neživí ako v minulosti (venujú sa aj iným podnikateľským aktivitám), chcú ho zachovať pre svojich súčasných potomkom a ich potomkov. Aby vraj dobré gény nevyšli navnivoč.

 

Na cestách za divákom

 

Nájsť si svoje pódium znamená pre pouličné divadlo veľké úsilie. Vranovské chodúľové divadlo ročne za divákmi precestuje aj 40-tisíc kilometrov. Na domácej pôde, vo Vranove a okolí by sa neuživilo. S rovnakými problémami sa však vyrovnávajú aj podobné chodúľové súbory vo veľkých mestách, napríklad v Poznani či Gdansku. Hoci tam majú aj stále scény alternatívneho divadla, zarábajú si najmä počas turné v zahraničí. "Ak nerátame za cudzinu Moravu, nás si zatiaľ zo zahraničia objednalo iba severotalianske mesto Merano na ich mestské slávnosti. Ale uvažujeme o predstaveniach v nemčine. Veď aj do Merana, kde žije nemecká menšina, sme sa dostali po prezentácii na festivale v rakúskom St. Pöltene," vysvetľuje majiteľ divadla.

 

Na prehliadkach v zahraničí, napríklad na Svetovom festivale pouličného divadla v Amsterdame, sa zatiaľ Vranovčania prezentovali len svojím prvým chodúľovým predstavením Šťastný deň, ktoré má v cudzine tu výhodu, že ide o pohybové divadlo bez hovorenej reči. Lenže k plánom do budúcnosti nepatrí iba snaha nájsť viac divákov doma či za hranicami. Miro Mihaľ sníva aj o tom, že na košickej pešej zóne vznikne tradícia festivalu pouličného divadla s európskou účasťou. Košice, ktoré si už získali povesť mesta s honosnou pouličnou zábavou, by podľa Mira boli tým pravým mestom.

 

Jožo T. Schön