Vranovské chodúľové divadlo Mira Mihaľa je rodinný podnik. Starý otec Jozef vyrába obrovské masky, ktoré majú herci na sebe, navrhuje kostýmy a vyrába chodúle. Mama Mirka šije kostýmy a pripravuje rekvizity. Otec Miro zase píše scenáre, robí dramaturga, režiséra a v divadle aj hrá. Paradoxne pritom radšej stojí nohami na pevnej zemi, na chodúľoch to vraj skúšal, no keď sa to za ten svet nevedel naučiť, tak na ne radšej postavil svoje deti. Synovia, devätnásťročný Matej a osemnásťročný Miro junior, hrajú na chodúľoch, tých vidno najviac. Celé divadlo sa zmestí do auta a prívesného vozíka.
Obrie masky sú po domácky vyrobené, rodina Mihaľovcov s úsmevom hovorí, že z odpadu. Kovová konštrukcia, vlasy z povrazu, oči zo sitiek. „Raz sa ma pýtali, aký motorček sme použili na ústa masky smrtky, že sa otvárajú a zatvárajú,“ smeje sa Miro Mihaľ starší. „Pritom je to len guma z gatí!“ Iba tajomstvo chodúľov, robených na mieru pre každého herca, nechce prezradiť. Prísne tajné, aby ich niekto neokopíroval. A vymyslieť špeciálnu zimnú úpravu, v ktorej sa herci na ľade nešmyknú, dalo určite riadne zabrať...
Potrebuje ulicu:
Otcovi Mirovi Mihaľovi boli štyri steny kamenných divadiel malé ešte predtým, ako začal s divadlom na chodúľoch. „Vždy som chcel vrátiť divadlo do ulíc, medzi ľudí,“ hovorí. „Spojili sme teda veľké masky s chodúľmi. S tým sa vnútri ani nedá hrať, bolo by to, ako keby ste tam pustili slona. Aby malo naše divadlo efekt, potrebuje ulicu s bezprostredným kontaktom divákov a hercov. No a čo, že tam môžete aj zmoknúť!“
Divadlo funguje už dvanásť rokov, s predstaveniami pochodilo celú Európu, najradšej však hráva na Slovensku. Bláznivé rozprávky pre deti, prerobené z klasiky, do ktorých sú zamontované skeče zo súčasnosti. Takto sa napríklad môže stretnúť Slováčisko Juro Jánošík s konkurentom Al Caponem. Keď sa spoza rohu vyrútia obrovské masky, deti jačia, preskakujú ploty a skrývajú sa, kde sa dá. „V tej chvíli si aj mestské deti pomyslia, že telka je o ničom,“ pochvaľuje si Miro. Mihaľovci detských divákov zapájajú do predstavení, ako sa na pouličné divadlo patrí. Takže ich hry sú sčasti improvizáciou.
Pre dospelých má chodúľové divadlo pripravené pohybové predstavenia bez hovoreného slova. Tie hráva hlavne v zahraničí. Vo veľkých európskych mestách je tradícia živých pouličných vystúpení a umelcov, ktorí na nich predvádzajú svoje akrobatické kúsky, zaužívanejšia ako u nás. Pouličné divadlá tam majú svoje miesto a často sú pre hercov plným pracovným úväzkom. Nie ako u Mihaľovcov, ktorí hrajú skôr pre radosť, na zarábanie peňazí majú iné podnikateľské aktivity.
Ak sa nedolámu...:
Naučiť sa chodiť na chodúľoch trvá nejaký čas. Maťo a Miro mladší na nich dokážu behať, skákať, tancovať, kopať, chodiť po schodoch. Počas hodinového vystúpenia majú pritom na sebe niekoľkokilogramové masky. Začínali v telocvični pred šiestimi rokmi. Bolo to, ako keď sa učia chodiť malé deti - z jednej strany ich držal za ruku otec a z druhej mama. Po niekoľkomesačnom tvrdom drile, modrinách, odreninách a škrabancoch to išlo. Základom je pri chôdzi vyskakovať. Ak škrtnete chodúľom o zem, stratíte rovnováhu a padáte. Samozrejme, pády sa im nevyhýbajú ani teraz. Hlavne keď ich deti počas predstavenia chytajú za chodúle a pletú sa im pod nohy. „Treba padať dopredu, na ruky a na kolená,“ tvrdia chalani. „Pády dozadu sú horšie, udriete si hlavu, vyrazíte dych. Keď spadneme počas predstavenia a nedolámeme si nohy, tak sa jednoducho zdvihneme a pokračujeme v hre.“ Pri páde sa Maťo raz napichol na vidly, trapas hrozil aj v priamom prenose z aténskej olympiády, kde súbor tiež vystupoval. Keď v štúdiu zrazu zhasli svetlá a podsvietili podlahu, Maťo takmer spadol na olympijského víťaza.
Horiace masky:
Okrem pádov hrozia hercom aj ďalšie nebezpečenstvá. „Počas niektorých predstavení používame petardy a ohňové efekty,“ rozpráva Miro Mihaľ. „Raz začala jednému hercovi od petardy horieť celá maska! Najprv si to nevšimol a potom ju nemohol dať zo seba dole, lebo bola pripevnená popruhmi. Spadol na zem, ja som k nemu dobehol, masku som z neho strhol a odhodil som ju ďaleko od seba. V momente vzbĺkla ako papier. Herec dostal druhú masku a predstavenie sme dohrali. Potom sme celý večer rozmýšľali, čo všetko sa mohlo stať...“ Inokedy bolo treba urobiť okolo čerta ohnivý kruh. V skanzene na Morave sa hralo na štrku a lieh vyliaty do kruhu horel veľmi zle. Zrazu sa však chytili čertove chodúle. Herec nevedel, čo s tým a ako to uhasiť. Opäť všetko zachránil otec Miro Mihaľ, ktorý už pred očami videl titulky v novinách, že slovenské divadlo podpálilo moravský skanzen. Napokon si diváci mysleli, že to bola súčasť predstavenia.
Bláznivé rozprávky: Hoci sa občas nájdu nespratné deti, ktoré sa chcú so štvormetrovými hercami biť alebo hádzať do nich kamene, potulovať sa v aute s originálnym predstavením bláznivých rozprávok sa podľa mladých divadelníkov oplatí. Aj mladí chalani rýchlo pochopili, že vidieť svet a zarobiť si nejaké peniaze hraním divadla je pre stredoškolákov skvelá príležitosť. „A úplne najlepšie je, že sa deti z nášho predstavenia tešia,“ usmievajú sa.
foto a text: JANA ČAVOJSKÁ