Zážitkovosť v umení je jedným z podstatných znakov každého umeleckého diela, ktoré si nárokuje vstúpiť do pozornosti diváka. Pouličné divadlo je výnimočný fenomén, ktorý touto prednosťou disponuje, ak vychádza nie iba zo svojich formálnych predností (vizuálnosť a prekvapivosť), ale využije aj bezprostrednosť úprimnej výpovede o smerovaní človeka či spoločnosti.
Môžeme ho však nazvať aj „špinavým“ divadlom, keď vezmeme do úvahy, že všetka príprava na predstavenie i samotná realizácia sa odohráva na ulici, kde si isto nemôžeme vybrať vždy tie najkvalitnejšie podmienky, nehovoriac o vrtochoch počasia.
Môžeme ho nazvať aj „čistým“ divadlom, ak berieme do úvahy neopakovateľnosť náhodného a často nepripraveného diváka, ktorého pozornosť keď udržíte na svojej strane, odvďačí sa vám svojou úprimnosťou a otvorenosťou, čo v kamenných divadlách nie je vždy pravidlom.
Vyjsť na ulicu a ponúknuť divákom svoj divadelný kumšt je veľká odvaha. Súbory, ktoré s tým nemajú veľké skúsenosti sú často konfrontované s nie vždy dokonalým výsledkom. Pod rozlúsknutím orieška úspešnosti ale hlavne kvality sa skrýva zvládnutie množstva technických ale i umeleckých odlišností v porovnaní s klasickým divadlom.
VRANOVSKÉ CHODÚĽOVÉ DIVADLO
Vzniklo v roku 1995 ako následok a vyústenie snáh experimentov v Divadle v nohaviciach, ktoré bolo v tých rokoch miestom hľadania nových divadelných foriem. Ešte v roku 1993 vznikol prvý pouličný divadelný pokus CUPKILUPKI. Bola to novoromantická pouličná hra, kde formou pohybového divadla – happeningu – sme sa cez Stivínovu muziku ponárali do spomienok detstva, mladosti a lásky. Nezabudnuteľní milenci vo vani s horiacimi veslami plávajúci do krajiny Zázračno. Boli to prvé pokusy divadla prejsť na ulicu ešte bez chodúľov. Od roku 1995 už ako Vranovské chodúľové divadlo sme odohrali naše slávne predstavenie ŠŤASTNÝ DEŇ. Divadlo v predstavení prvýkrát použilo chodúle spojené s obrovskými maskami. ŠŤASTNÝ DEŇ bol tanečným happeningom, ktorý bol inšpirovaný 60-tymi rokmi a príbehom ženy, ktorá bojuje o svoj kočiar s dieťaťom s veľkými príšerami – svetom zla.
Od roku 1996 sa divadlo začína orientovať prevažne na detského diváka a vytvára na ulici svoje bláznivé rozprávky, ktoré vychádzajú z vlastnej autorskej dielne.
Príšery a bláznivá princezná je rozprávkovým príbehom o princeznej, ktorá držala diétu, až jej z toho preskočilo a nakoniec dostala nekontrolovateľný hlad (zjedla všetko, čo sa jej dostalo v kráľovstve pod ruky, dokonca chcela zjesť aj princa, čo si ju chcel zobrať za ženu i obrovských drakov, ktorí ju mali pôvodne uniesť). Príbehy našich rozprávok sú často otvorené. Deti sa do nich môžu voľne zapájať a niekedy môžu aj zmeniť priebeh rozprávky. Tým sme sa snažili deti zaujať a ukázať im, že existuje aj iný očarujúci svet okrem počítačov.
Potom nasledovali podobné rozprávky: ...Aj bosorky sa chcú vydávať (1997), rozprávka, ktorá je príbehom o dvoch starých bosorkách hľadajúcich za každú cenu ženícha. Nakoniec pre nich nezostal nikto, iba jeden špinavý čert, ktorého si po hádkach zoberú spolu za muža. Strašidlá-jašidlá (1998) – príbeh o strašidlách, ktoré zabudli strašiť a boli ľuďom, hlavne deťom na smiech. Najslávnejším predstavením sa stalo predstavenie Jánošík a 2000 zbojníkov (2000). O slávnom slovenskom zbojníkovi Jurovi a o jeho súbojoch s nemenej slávnymi hrdinami Viliamom Tellom, či dokonca chicagským mafiánom All Caponem o primát svetového zbojníka (cca 500 repríz).
Orientácia na detského diváka vychádzala v divadle z potreby tvorcov upriamiť sa na čistú detskú dušu, ktorá bola témou aj predošlých experimentálnych projektov. Zároveň nás lákala nevychodená cesta novej formy divadelnej výpovede, ktorá bola v tom čase na Slovensku v plienkach.
V roku 1995 sme ako jedni z prvých priniesli do slovenského pouličného divadla chodúle a veľké masky. Veľkú zásluhu na tejto vizuálnej a technickej sile, ktorá prišla do divadla má Jozef Mihaľ (1934-2011). Masky boli zostrojované špeciálne pre konkrétneho herca, tak ako chodúle. Ich zvláštnosťou je to, že okrem veľkých rozmerov, diváci netušia, cez aký otvor sa na nich herec pozerá. Niektoré z nich majú pohyblivé časti a spolu s chodúľami vytvárajú zvláštnu mystiku. Niektoré postavy v maskách sú vysoké až do 4 metrov a dodnes patria k najvyšším, aké sa u nás na Slovensku pohybovali. Inšpiráciou zostaviť chodúle mu boli slovenskí pastieri. Tieto chodúle sú však zložitejšie, pretože od herca vyžadujú akrobatický výcvik. Herec má na rozdiel od pastierov voľné ruky a celú stabilitu vo výške musí ustáť nohami. To všetko musí zvládnuť v pohybe. Dnes sme v podstate veľké bábkové divadlo, kde okrem veľkých bábok na choduliach hrá ešte aj rozprávač, ktorý celú hru uvádza.
Od roku 1995-2000 som sa živil pouličným divadlom. Moja túžba po slobode a láska k divadlu ma doviedla až k pokusu skúsiť si túto divadelnú rehoľu. Okrem umeleckého kumštu som sa musel naučiť aj takým veciam ako je manažment a reklama. Veľkou výhodou tohto súboru bolo aj dnes je, že si zväčša vystačí s domácim zázemím. Ja som písal texty, hral i predával predstavenia. Môj otec, spomínaný vyššie robil masky a chodúle, manželka Mirka šila kostýmy a robila ekonomiku a synovia Matej a Miro hrali na chodúľoch. Všetko sme to vedeli odniesť v jednom osobnom aute s prívesným vozíkom, takže náklady sa znížili na minimum. Ale keď sme vyšli na ulicu, bola nás plná. Diváci boli očarení z takéhoto typu divadla, ktoré v tých rokoch bolo málo vídané a o predstavenia sme nemali núdzu. Ročne sme za divákmi najazdili aj 50.000 km a odohrali za pol roka 70 predstavení.
Dnes, keď po nás vzniklo (aj našou inšpiráciou) na Slovensku viacero pouličných divadiel, sa môžeme konfrontovať s názorom, či pouličné divadlo dnes nie je len lacná atrakcia, či často nezneužíva iba svoju formu na to, aby výzorovo zaujalo. Dnes tomu bohužiaľ tak miestami je. Sú súbory, ktoré si dnes nedávajú veľmi za cieľ umelecky vypovedať, či dokonca dôsledne zvládnuť akrobatický kumšt na choduliach. Vznikli iba z potreby trhu, ktorého výpoveď veľmi nezaujíma. Na uliciach vidíme často hercov v maliarskych choduliach, ktoré sú nízke a nevyžadujú dlhú technickú prípravu. Opäť rozhoduje cena projekcie, ktorá sa snaží za každú cenu vyrábať množstvo nových projektov bez dostatočnej ideovej hĺbky. Vyžadujú si to ich objednávatelia (supermarkety).
Vranovské chodúľové divadlo odohralo za svoju existenciu okolo 1200 predstavení hlavne po Slovensku, v Čechách ale i v zahraničí. Vrcholom bola reprezentácia Slovenska v kultúrnej výprave na Olympijských hrách v Aténach v roku 2004.
Dnes sa už divadlom neživím a som veľmi rád. Vždy som bol presvedčený, že tým, čo má človek rád, sa dlho živiť nedá, pretože tak postupne stratíte prirodzenú radosť z hry a človek sa pristihne pri slovíčku „musíš“. Divadlo hráme dodnes, ale zďaleka nie tak často. Už si podujatia môžeme vyberať, pretože už nás živí iný „biznis“, ktorý sme medzitým vytvorili. Dnes sme hotelieri, máme aj galériu s originálmi od Andyho Warhola – MIHAL GALLERY. A táto poloha nám sedí.
Miro MIHAĽ