Keď sa slovenčinár Miroslav Mihaľ rozhodol, že učiteľstvo zavesí na klinec a bude robiť len divadlo, ktorému sa venoval ako ochotník, kolegovia sa ho pýtali, z čoho chce žiť. Teraz sa jeho Vranovské chodúľové divadlo chystá na šiestu sezónu...
Najúspešnejšie predstavenie - Bosorky sa chcú vydávať - malo už sto repríz. Len za posledný rok odohralo toto pouličné divadlo zhruba 60 predstavení. "V podstate sme veľké bábkové divadlo. Hráme na chodúľoch, používame veľkorozmerné masky a orientujeme sa na detského diváka," hovorí Miroslav Mihaľ, majiteľ divadla, herec, scenárista a režisér v jednej osobe. Z čínskeho a japonského pouličného divadla sa inšpiroval veľkorozmernými maskami, z pouličného divadla v Európe hraním na chodúľoch.
Svojho diváka si Vranovské chodúľové divadlo našlo v slovenských a moravských mestách. Veď najbližšie pouličné chodúľové divadlá sú v Prahe, Poznani či Gdansku. Na Slovensku sú Vranovčania jediní. Pritom v západnej Európe nie je nijakou zriedkavosťou vidieť pouličné predstavenia na chodúľoch. Najmä vo Francúzsku a Holandsku. Tam však rôzne mestské slávnosti, na ktorých je dopyt po podobných predstaveniach, bez prerušenia existujú oddávna. U nás sa na pouličné divadlo počas povojnových desaťročí zabudlo. Divadlo sa žánrovo ochudobnilo. Hralo sa prevažne za múrmi stálych scén. Koniec koncov ani nebolo pre koho hrať. Z ulíc a námestí sa vytratili nielen slávnosti, ale aj trhy i jarmoky a s nimi ľudia. "Z toho u nás doteraz pramení aj zjednodušený pohľad na to, čo je profesionálne divadlo. Tvrdím, že profesionálne je to, čo sa uživí. Nemáme dotácie ani od štátu, ani od kultúrnych či spoločenských nadácií, ale máme svojich divákov," hovorí M. Mihaľ.
Namiesto pódia
Keď sa na mestskej slávnosti či trhu v niektorom slovenskom alebo moravskom meste spoza rohu jednej z ulíc vynoria s veľkorozmernými maskami herci Vranovského chodúľového ivadla, najmä tým, ktorí predstavenie neočakávali, sa zatají dych. Napríklad na Dňoch Košíc pred dvoma rokmi sa objavila aj postava dosahujúca výšku šesť metrov. "Bol to Duch mesta Košíc, ktorý sprevádzal vtedajšieho košického primátora, dnes prezidenta republiky Rudolfa Schustera," spomína Miro Mihaľ na najvyššiu postavu divadla.
Aj ostatné postavy predstavení sú pôsobivé. Herci s maskami dosahujú výšku zhruba štyri metre. Herec stojí na chodúľoch vo výške viac ako jeden a pol metra. Nad ním je maska, ktorú má pripevnenú na ramenách. Tá s pomocou mechanických zariadení pohybuje ústami. "Každý rok vyrábame dve-tri masky pre nové hry," pokračuje. Technicky a výtvarne masky navrhuje jeho otec Jozef. Rieši pritom vždy problém, aby masky boli veľkorozmerné a zároveň ľahké a kinetické. "Chodúle vyrábam spolu s otcom. Ani to nie je ľahké," dodáva. Napríklad dlho rozmýšľali, ako vyrobiť chodúle, s ktorými sa dá bezpečne chodiť aj po ľade. "Jednoduché riešenie sa našlo až keď nás vlaňajšia priskorá zima donútila rýchlo konať. Princíp chodúľov vhodných na zľadovatený povrch však nechcem prezradiť," necháva si Miro Mihaľ tajomstvá vlastnej kuchyne.
Miesto na improvizáciu
Doteraz má Vranovské chodúľové divadlo v repertoári päť predstavení. Ide o zhruba 45-minútové rozprávkove hry. Veď udržať pozornosť diváka na ulici napriek mnohým efektom nie je ľahké. Predstavenie je fyzicky náročné aj pre herca. Masky vážia 10 - 15 kilogramov, pohyb na chodúľoch môže byť nebezpečný. "Deti niekedy chytajú hercov za nohy. S tým rátame. Dej je konštruovaný tak, aby v ňom bolo miesto aj na improvizáciu, ktorá umožňuje detskému divákovi zapojiť sa do hry," hovorí Miro. Stalo sa aj to, že trampoty hercov považovalo publikum za súčasť hry. Napríklad, keď počas predstavenia v Rožnove pod Radhoštěm začala horieť maska čerta. Diváci si mysleli, že je to zámerný svetelný efekt. Najmä preto, že čerta sa podarilo uhasiť bez pauzy vo vystúpení. Všetci tlieskali, len vranovským divadelníkom bolo do plaču. Čert však musí strpieť aj to, keď do neho deti v zime hádžu snehové gule. Kým sa herec postaví pred publikum, má za sebou tvrdý výcvik, aby sa na chodúľoch cítil isto ako na vlastných nohách.
Napriek časovej náročnosti však členovia Vranovského chodúľového divadla okrem Mira Mihaľa považujú herectvo za akési vedľajšie povolanie. Ide o študentov práva a pedagogiky. "Možno to v trhovej ekonomike považujú za istejšie. Možno je to iba náhoda. Veď náš bývalý kolega Marián Prevendarčík sa rozhodol výlučne pre herectvo. Dnes je po absolvovaní bratislavskej VŠMU hercom košického Štátneho divadla. Ďalší kolega Štefan Timko tiež zostal v odbore. Práve dokončuje štúdium dramaturgie," vyratúva Miro Mihaľ. Dodáva, že terajší herci chodúľového divadla - Mária Burcáková, René Milták a Jozef Jenčo - nemienia súbor opustiť ani po skončení štúdia. Minimálne počas hlavnej sezóny, ktorá v prípade pouličného divadla trvá od jari do začiatku zimy, sú herci vďaka honorárom ekonomicky nezávislí.
Na cestách za divákom
Nájsť si svoje pódium znamená pre pouličné divadlo veľké úsilie. Vranovské chodúľové divadlo ročne za divákmi precestuje aj 40-tisíc kilometrov. Na domácej pôde, vo Vranove a okolí by sa neuživilo. S rovnakými problémami sa však vyrovnávajú aj podobné chodúľové súbory vo veľkých mestách, napríklad v Poznani či Gdansku. Hoci tam majú aj stále scény alternatívneho divadla, zarábajú si najmä počas turné v zahraničí. "Ak nerátame za cudzinu Moravu, nás si zatiaľ zo zahraničia objednalo iba severotalianske mesto Merano na ich mestské slávnosti. Ale uvažujeme o predstaveniach v nemčine. Veď aj do Merana, kde žije nemecká menšina, sme sa dostali po prezentácii na festivale v rakúskom St. Pöltene," vysvetľuje majiteľ divadla.
Na prehliadkach v zahraničí, napríklad na Svetovom festivale pouličného divadla v Amsterdame, sa zatiaľ Vranovčania prezentovali len svojím prvým chodúľovým predstavením Šťastný deň, ktoré má v cudzine tu výhodu, že ide o pohybové divadlo bez hovorenej reči. Lenže k plánom do budúcnosti nepatrí iba snaha nájsť viac divákov doma či za hranicami. Miro Mihaľ sníva aj o tom, že na košickej pešej zóne vznikne tradícia festivalu pouličného divadla s európskou účasťou. Košice, ktoré si už získali povesť mesta s honosnou pouličnou zábavou, by podľa Mira boli tým pravým mestom.
Andrej Bančanský